Ako to celé začalo

    Agility je mojou vášňou, čo si pamätám. Do tohto športu ma začala zasväcovať Nelly, s ktorou bol vždy život veľmi vtipný a ešte vlastne vtipnejší. Nelly miluje život, len akosi stále nechápem prečo to agility vlastne až tak moc nemiluje. Nelly je proste týpek neskutočný a nech robím, čo robím, tak to agilty sa jej stále nie a nie zapáčiť. Aj keď zasa ono sa jej aj páči, ale vždy len tak ako to ona chce. Poradie prekážok si zásadne stanovuje sama a taktiež aj templo ich zdolávania. V zásade každý prvý beh preteku musím obetovať vyššiemu dobre, teda tomu jej a potom hádam aj pobeží. Už nejakú tu dobu to tak je a občas aj nie. U Nelly človek nikdy nevie, či sa dostane ďalej ako za prvú prekážku, ale asi v tom je to čaro - čaro nečakaného. :D Nelly je proste Nelly. Ten kto ju pozná presne vie ako to myslím a veľmi veľa z nich už presne vie kedy si to Nelly ide užiť tak ako to len ona vie, lebo práve v tej chvíli nahodí ten svoj výraz a vtedy to vieme všetci. Ono zasa nemôžem sa jej ani tak moc diviť, lebo to, čo ja dokážem stvárať na tom parkúre to len tak niekto nevymyslí a myslím si, že aj naučiť sa to by bol sakra problém. :D Hold, som stresswoman. Ale ináč Nelly milujem nadovšetko, občas by som ju tou láskou až rozpučila. :D

    Už sa k tomu dostávam. :D Ako to teda začalo? Jedného pekného dňa som si povedala, že by som s tým psom mala začať čosi robiť, lebo ona sa chudátko faaakt nudí. Ako som na to prišla? To dievča naháňalo snáď všetko, čo sa pohlo - bicykle, kolobežky, korčule, ľudí, no všetko. Tak teda poďme skúsiť to agility, tam bude moc behať koľko len chce. Keď tak spätne nad tým premýšľam, tak mám pocit, že viac ako Nelly behala, som ju ju naháňala - po parkúre, po cvičáku. Doteraz si pamätám ako ušla aj na hodinu a vrátila sa s blaženým výrazom v tvári: Ja už som si odbehala, môžeme ísť domov. A tak ako si pamätám toto, si pamätám aj to ako som veľmi chcela a ako ma šlo vždy rozdrapiť, keď Nelly nemala takýto názor. Nelly vlastne nemala na nič taký istý názor ako ja, v tom bola vždy krása nášho spolužitia a asi preto sme ešte stále spolu - protiklady sa vraj priťahujú, nie? :D

    Za ten rok, čo sme trénovali sme sa naučili toho skutočne veľa a vlastne vôbec nič. Nelly síce "vedela" všetky prekážky, ale žiadnu nevedela. Vedela, čo je čo, ale nevedela ako ich správne zdolať a ja ako ju správne viesť. Tento problém máme vlastne doteraz a to agility "beháme" od roku 2009 sa mi zdá. Trochu smutné, ale život neni peříčko. :D Zo začiatku to bolo tak ako asi pri všetkých týmoch. Chcela som vedieť všetko najlepšie hneď. Ozaj sa smejem na to ako som po prvom alebo druhom tréningu prišla domov a zahlásila som, že veď čo je na tom ťažké - behať agility, to sa naučíme taaak rýchlo. No a to som sa už v tej dobe považovala za dospelú. A potom niečo takéto vyhovorte 10 ročnému decku, ktoré tak veľmi chce. :D

    Keďže ja som veľmi chcela a Nelly tak veľmi nechcela, tak som sa rozhodla pre zásadný krok - chcem druhé psa. Áno, lebo to, čo nezvláda jeden na 100 % zvládne druhý (škoda, že tu chýbajú tí smajlíci, teraz by sa sem hodil ten, čo si trieskla po hlave). A tak nejako prišla Adri. Adri bola už od malého šteniatka dokonalý pes, robila všetko len pre mňa. Agility ju nesmierne bavilo, taktiež flyball, frisbee, triky, no všetko. A tak sme teda s Adri začali trénovať a trénovali, a trénovali, a trénovali. Chvíľami som mala pocit, že nerobíme nič iné, len trénujeme. Keď som si po neviem akej dobe uvedomila, že síce na cvičáku trávime snáď všetok voľný čas a ten pes aj tak mimo tunelov a pár skočiek nebehá nič iné pršlo mi to až smiešne. Ťah dopredu mala neskutočný, lenže kto vám už len postaví parkúr, kde má pes bežať len a len rovno? Asi nikto. Pomaly sme teda začali aj s inými prekážkami, slalom, zónovky. Ešte teraz si pamätám naše prvé preteky, Nelly som radšej zabudla doma výkonnosťák :D a Adri som pohnojila všetko, čo šlo a to vlastne robím dodnes. Takže, ak by ste chceli niečo pohnojiť, ja to viem dokonale. :D Ale človek dozrieva každým novým dňom, život mu prináša nové cesty, nové rozhodnutia, nové priority a tak to má asi byť. A preto už neriešim Nelly (nejakú ten rok, dva) a asi aj preto už sa nesnažím zmeniť Adri a to akým psom sa stala. Život so mnou nie je jednoduchý a moje vedenie na parkúre často žalostne biedne, ale tak aspoň nie je nuda. A preto: AGILITY IS FUN. :)