Naše agility začiatky

Začiatky sú vraj vždy ťažké :D  

 Na naše agilitné začiatky sa veru len tak nezabúda. Napáda mi len jedno, jediné: des a hrôza. Jediným pozitívom bol fakt, že Nelly bola konečne medzi psami, začali sme sa s nimi viac stretávať a nemuseli sme počúvať stále ako sa spolu nemôžu hrať, lebo ich pes je taký a taký. Prvý rok nám, čo sa agility týka nepriniesol absolútne, ale že absolutne nič. Nelly nemala vôbec záujem so mnou pracovať, vždy ju viac bavilo, keď si pobehovala po cvičáku ako niečo so mnou robiť. Nejaké skákanie alebo tunelovanie veru nebolo nič pre ňu. Moje na prd vedenie tomu tiež nepridávalo moc na pohode a lepšom výkone, či už mojom alebo Nellčinom.

    To, čo človek ÚPLNÝ ZAČIATOČNÍK v agility potrebuje sa nám aboslútne nedostalo, vždy sme len vedeli, čo robíme na prd a to, čo sa nám aj náhodou podarilo nikdy nikto nevidel, lebo vykecávanie o ničom bolo vždy zaujímavejšie ako sledovať nejakého nováčika "blbečka".   

 Keď sme začínali v roku 2010 novú sezónu, tak som vôbec nevedela do čoho ideme. A bohužiaľ bolo to presne tak ako som čakala - NIJAK. Žiadna rapídna zmena nenastala, chuť tam stále nebola, takže sme si povedali, že sa agility venovať nebudeme. Po asi dvoch mesiacoch mi napísala kamarátka z cvičáku, že sa tam začali diať veľké zmeny a konečne to nabralo ten správny smer a dokonca aj správne vedenie. Nedalo mi to a šli sme sa teda na to pozrieť na vlastné oči. A zrazu sa začali diať zázraky nevýdané a dokonca aj Nellča - neagilitný pes začala behať a tešiť sa z toho. Nemohla som tomu uveriť, bola som, bola som HAPPY. Konečne sa zúročil aj ten dlhý, predlhý čas domáceho učenia slalomu, ktorý bol toľkokrát zavrhovaný.

    Všetkým sa vo veľkom začala venovať kamarátka Lívia, ktorá mala ozaj trpezlivosť, chuť a pozitívnu energiu. To, čo sme všetci potrebovali ako soľ. Naše behy sa veľmi zlepšili, boli vidieť zmeny a aj chuť. Ono, keď sa behá dobre psovodovi, tak aj pes začne šlapať ako hodinky. :-)

    S Adri som teda prišla do príjemne naladených tréningov a vždy som domov odchádza s dobrým pocitom, že sa nám darí, má nás kto viesť a hlavne chváliť. :-) Aďula bola už od štenda neskutočne šikovná a za loptičku alebo hračku by dala aj život. Práve tu sa začal risovať náš vzťah a vytvárali sme si medzi sebou veľmi silné a úprimné puto. Adi sa odo mňa nehla ani na krok a vždy sa tešila, čo sa bude diať a tak je to stále. :-)

    Pomaly sme sa s dievčatami prehupli do pretekárskej sféry, aj keď je mi už teraz jasné, že na veľké úspechy my bohužiaľ nemáme. NIe som schopná ich dobre viesť a vždy sa nám niečo pokazí. Sama ani neviem ako to robím, ale je to proste tak. Vždy vidím, že aj Nelly vie kopnúť do vrtule a bežať a práve, keď to spraví, tak ja s tým neviem pracovať a zbytočne chybujeme a diskujeme sa.

    Adri je veľký šikovník, má skutočný potenciál a ťah na tento šport. Má veľkú chuť a chybuje len málo kedy, všetky jej chyby sú vždy bohužiaľ len a len moja vina. Občas som aj rada, že oni moje prešlapy nevnímajú, tak intenzívne ako ich vnímam ja. 

    Agility je moja veľaká vášeň a hobby. Tréningy milujem, baví ma na sebe samej sledovať ako sa mení moje vedenie, jeho spôsob a aj celkové behy. Najradšej si pozerám videá, na ktorých krásne vidím, čo robím a ako to robím a hlavne ako na to reagujú baby. Beháva sa mi stále lepšie a lepšie a cítim, že sa rok od roku zlepšujeme. No uvidíme ako to s nami bude vyzerať postupom času. :-) Moje dve príšery sú baby šikovné, tak hádam už tá panička so sebou niečo spraví.