Oravský dogtrekking

Nelly s páničkom na Orave

    Po dlhšej dobe som prekonal svoju lenivosť a konečne sa dostal, aj na naliehanie Moniky, k napísaniu pár riadkov ako nám – Nelly a mne, bolo na Oravskom dogtrekkingu.

    Keďže to bol náš prvý dogtrek, tak sme aj k prípravám pristúpili zodpovedne. Nakúpili sme všetko potrebné, od potravín, vybavenia, až po mapu Oravy. V piatok rýchlo z roboty domov, zobrať Nelly, pobalené veci, natankovať a šup ho smer Oravská Lesná. Cesta z prvoti prebiehala v pohodke, Nelly sa uložila v boxe a ja som si to namieril cez Žilinu na Kraľovany, čo sa ukázalo neskôr ako osudová chyba. Vzhľadom na zápchy a obchádzky sa cesta do cieľa predĺžila a dorazili sme až okolo ôsmej večer. Ešte sme chvíľu hľadali miesto registrácie, ale potom už išlo všetko hladko, našli sme chatu s naším ubytkom, zvítali sme sa s novými kamošmi a nastala pravá chatovačka. Trochu slivovičky, dobrý guláš a spoločné plánovanie zajtrajšej trasy dogtrekkingu  nás všetkých príjemne naladilo. Nelly sa stala hviezdou večera, obľubu našla hlavne v psích kamarátoch, miestami som ju nespoznával, zrazu poslúcha na slovo a začal som sa radovať, že nie je hluchá, čo už, príroda a čerstvý vzduch robí svoje.

    Ráno sme vstávali trošku skôr, prípravy a ranné záležitosti cca 15-tich ľudí na jedno WC a kúpeľňu si žiadajú svoj čas. Nadovšetko sa nám podarilo okolo pol ôsmej vyraziť smerom Oravská Lesná – štadión, zaregistrovať sa na štarte a vyraziť! My dvaja s Nelly teda vyrážame o 08.04 smer  Domänová a plný očakávania, čo nás postretne nasadzujeme trochu reskejšie prechádzkové tempo. Po asi troch kilometroch sa nám ostatní kamoši, ktorí zvolili stratégiu indiánskeho behu vzďaľujú, ale asi po hodinke ich obiehame, keď oddychujú a dopľňajú tekutiny. Ďalej pokračujeme sami dvaja a hľadáme tú správnu cestu na chabo označenej trase, trošku sme poblúdili, ale neskôr sme sa dostali na kontrolný bod , kde sme stretli aj našich kamošov, ďalej sme pokračovali už spoločne. Bolo nám aj veselšie a potvrdilo sa aj porekadlo viac hláv viac rozumu a ďalšiu trasu sme už prechádzali bez väčších orientačných ťažkostí. Čím sme išli dlhšie, tým sa na nás viac prejavovala únava.

    Ťažký terén v blate a chlade sa dosť podpísal pod naše turistické výkony, takže sme sa čím ďalej tým viac stretávali s rýchlejšími dogtrekármi, ktorí nás obiehali. Posledné kilometre sa niesli v znamení preklínania rozhodnutia zúčastniť sa. Bolesti v nohách, podvrtnutých členkov a podobne, ale vidina cieľa a v ňom chladeného pivka a konca utrpenia nás hnala vpred. Nazbierali sme posledné sily a vyrazili, po ôsmich hodinách a pár minútach pochodu k tomu sme dorazili do cieľa. Prešli sme niečo cez 43km, bez našich blúdení a obchádzok. Ten pocit zadosťučinenia a uspokojenia stál skutočne za to. Usadli sme k pivu, psíkovia ešte trochu aportovali akoby nemali dosť a my sme už len relaxovali a vychutnávali omamný pocit únavy.

    Nakoniec sme to zvládli, Nelly bola úžasná, celú cestu zvládla bez problémov a myslím, že bola tým lepším článkom nášho týmu. Obdivuhodné bolo, že celú trasu namala potrebu pitia a jedenia, až v cieli sa napila vody, zjedla pár granulí a nakoniec zaspala. Je to bojovník.

    Teraz, keď už sme doma, pri našich blízkych  sa radujeme z toho, ako sa nám spolu darilo a tešíme sa na ďalšie dobrodružstvo, hádam to bude aj nejaký ten dogtrek.

Článok napísal Peťo :)